Žltá ľalija

4. července 2007 v 18:51 | Ján Botto |  ...Básne...
Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije -
a hrob všetko popije.
Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory -
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.
A ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať -
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?
To je, deti, to je tá
Evička tu zaklätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.
*
Stála tu raz chalupčička
sama, sama samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete -
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
" Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!"
Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
" My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí! "
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.
Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.
Pod prah si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji -
my budeme vždy svoji!
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.
Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí - raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý.
Prešiel rôček - aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? "Ja, som z mesta,
blúdim - neznám, kde tu cesta?"
Tam napravo mladý pane -
za potokom na tej strane! -
Hora hučí, dáždik rosí;
a na dvere klope ktosi:
" Neznám, ako cez tú vodu,
niet lavičky ani brodu! "
Vyšla Evka, pokázala:
tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý:
" Budeš na mňa pamätati." -
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fráčku - (s kopýtkami)
"Škoda ruži na kaluži,
keď môže byť, kde zatúží;
škoda živej osobe
s umrelcom žiť na hrobe.
Poď von, milá, z tej samoty,
zavediem ťa do paloty;
poďže, milá, poď von sťato,
zavediem ťa v striebro, zlato -
zavediem ťa do mesta:
budeš moja nevesta! "
Evka dlho neniekala,
pravú rúčku pánu dala.
A on jej dal prsteň zlatý:
"Večer prídem aj so svaty! "
Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu,
jak vyzerá, tak vyzerá -
od poludnia do večera:
Ach, bože môj, bože drahý,
ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč - začne sa tmieť,
a milého jak niet, tak niet.
Ťažko čakať v noci vonku,
ešte ťažšie v pustom domku.
Na ohníček triesky dáva
a za každou povzdycháva:
Poďže milý, poďže ku mne,
bo sa srdcie trasie vo mne! -
O polnoci prah zapuká:
Kto to? "Ženo, pusť ma dnuká!"
Kto to? Bože! či to on?!
"On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis` držala prísahu?!"
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Hybaj, hybaj, milý ko mne -
lebo hnedky bude po mne!
"Idem , idem, moja žena -
už som tu von po ramená;
idem, idem spod prahu:
čis` držala prísahu?!"
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Leti, leti, milý ko mne,
lebo hnedky bude po mne!
"Idem, idem, moja žena,
už som tu von po kolená!
Idem, idem spod prahu:
čis` držala prísahu?!"
Vrznú dvere: "Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!"
Ach, čo to máš za podobu?
"Žena moja, ako z hrobu."
Ani uši, ani zraky -
"Hja, pod zemou je svet taký:
očí, uší - tam netreba,
tam sú svoji vedľa seba."
Len čis` to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš nimi?
" Huj, od zimy - huj, od zimy."
Choď, ku krbu! pri plameni
zohreješ si chladné kosti.
"Oheň, plameň je studený
pre skrahnutých mŕtvych hostí."
Ta príď zajtra na slniečko,
to i mŕtvu zem ohrieva.
" Nie! - na tvoje chcem srdiečko
priam, kým kohút nezaspieva!"
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
"Moja ľúba, čo máš z báťa?
Boj sa, ženo, či neboj:
Tys` moja raz a ja tvoj!"
Vtom ju pojme do náručia -
on rumenie, ona bľadne:
kohút spieva - víchry zhučia -
i všetko sa vraz prepadne.
*
Stojí, stojí mohyla,
na mohyle zlá chvíľa;
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie
rastie, kvety rozvíja
Evka, žltá ľalija.
A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohľady
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:
ohnivý dážď na ňu leje
a s rihotom tŕnie seje.
A ľalija ťažko vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali.
Táto báseň nie je moja, ale veľmi sa mi páči :) Pripomína mi trocha jeden film - Corpse Bride :P
Ľahko sa číta a má zaujímavú tému :) Mám ju od triednej z gympla, preberali sme ju na seminári a odvtedy si ju uchovávam :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Anonym (A) Anonym (A) | 7. července 2007 v 14:11 | Reagovat

ten zaciatok o mohyle z nekade znam ale nefim skade... ale ten pribeh co rozpravala babka ee :)

2 :) :) | 8. července 2007 v 14:49 | Reagovat

ale nepáči sa ti? :)

3 Anonym (A) Anonym (A) | 13. července 2007 v 15:43 | Reagovat

shaq paaaci :)... len scem vedjet skade to znaaaam :S

4 Darek Darek | E-mail | Web | 11. listopadu 2007 v 8:07 | Reagovat

to je super blog lidicky urcite se kouknete na ten muj a nezapomente se zde zucastnit bleskovky treba vyrajete

5 ... ... | 19. listopadu 2008 v 16:14 | Reagovat

tuto basen mi tato recitoval ked som mala 6:D

6 :) :) | 21. listopadu 2008 v 20:56 | Reagovat

no ale nie je bohova? :D taka mrte morbidna :D

7 ... ... | 8. prosince 2008 v 14:44 | Reagovat

to mas pravdu:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.