Krásny sen

24. července 2007 v 15:50 |  - Poviedky -
Hodiny odbili jedenásť a ona ešte nebola doma. Pritom večierku máva o desiatej. Vedela si predstaviť ako sa rodičia o ňu boja a nervózne sa prechádzajú po izbe, ale ešte nemohla ísť domov. Potrebovala sa spamätať.
Len včera sa dozvedela, že jej najlepší kamarát, jej dôverník a prvá láska odchádza...Odchádza a ona ho už nikdy neuvidí... Už nebude počúvať jeho narážky, neuvidí jeho úsmev a jeho iskru v očiach...
Dnes sa s ním naposledy stretla. Chcela mu toho toľko povedať. Ako ho ľúbi, ako jej bude chýbať, ako nechce aby odišiel, ako...
Celé to stretnutie bolo divné. Nerozprávali sa o odchode, ani o ničom dôležitom. Hovorili o počasí, o sprostostiach, o nepodstatných veciach, medzi ktorými boli chvíle lúčiaceho sa ticha.
Teraz si to vyčítala... Prečo takto premrhala ich posledné stretnutie? Z celého dňa jej bolo nanič, až na jeden okamžik... Lúčenie....Vtedy to už nevydržala. Hodila sa mu do náruče a dali si posledné Zbohom. Keď ho pobozkala, zdalo sa jej akoby okolitý svet prestal existovať. V tých posledných pár sekundách tu boli len oni dvaja. Nechcela, aby odišiel, no musel...
Odvtedy blúdi ulicami a rozmýšľa. Prečo to nespravila skôr? Prečo mu nepovedala všetko?
Nevedela nájsť východisko a noc jej v tom moc nepomáhala. Tmavá, dusná, letná noc... A navôkol žiaden človek, len ona so svojím trápením.
Túlala sa ulicami, nehľadiac na to, čo má pod nohami, koľkokrát zakopne a spadne, udre si hlavu, či oškrie ruku, chcela len ísť. Ďalej a ďalej. Utiecť od tohoto trápenia. Až ju nohy zaviedli pred bytovku, v ktorej bývala. Vsunula kľúč do zámku a z bytu sa ozval hlas jej otca: "Kde si bola?!!" Vzdychla si, vošla dnu, ospravedlnila sa a mame šepla: "Už ho neuvidím a nechcem sa dnes hádať. Mohli by sme to odložiť na zajtra?" Otočila sa a kútikom oka zachytila ako mamka súri otca skontrolovať jej sestru.
Vošla do izby, zavrela dvere a hodila sa na posteľ. Dlho sa len tak prehadzovala až nakoniec zaspala. Snívalo sa jej ako za ňou prišiel a prebudil ju sladkým bozkom. Vzal ju za ruku a usmial sa. Išli na svoje obľúbené miesto, krásnu lúku tesne za mestom. Celú cestu sa držali, usmievali a s rozpakmi sa pozerali jeden druhému do očí. Bola šťastná... Rozbehli sa po lúke a ona sa cítila slobodná, zaľúbená a ľahká ako pierko.
Keď ju mama prišla pozrieť, videla ju ako spí a šťastne sa usmieva. Tak ju nechala a potichu sa vyplížila z izby.
Jej duša lietala, chcela veriť tomu snu. Bola tam s ním a to jej stačilo. Ostala tam, snívala ten sen každú noc a cez deň spala. Spala, aby v noci mala dosť síl pre svojho miláčika. Keď bola s ním vo svojom svete, vždy sa zo spánku usmievala.
Na ďalší deň ju nechali rodičia spať. Prespala ho a prespala aj ďalšiu noc. Nedala sa zobudiť. Nereagovala na volanie, štuchanie, šteklenie...
Začali sa báť a zavolali lekára. Keď sa na ňu pozrel, povedal len jediné slovo: " Kóma " .
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.