Červenec 2007

Hair

29. července 2007 v 20:54 | :) |  ...Hippies...
Asi 2,5 hodiny po mojom primitívnom výleve...
Ľutujúc sa, som si išla pozrieť HAIR. Neviem prečo ma to tak zrazu chytilo. Povedala som si, že sa na to kuknem a tak som to zapla. Popravde, nevedela som, čo si o tom filme myslieť. Kamoška, hlásiaca sa k hippies, tvrdila, že je to skvelý film, klasika a Formanov najlepší, čo treba nutne vidieť. Iná zasa, že to bola hrozná nuda, sledovala to tuším na angličtine ako muzikál z divadla. Okrem toho som sa hodne napočúvala, o čom ten film je. Vedela som, že tam niekomu ostrihajú vlasy a pôjde na vojnu. Ostrihajú vlasy!!! Symbol odporu voči vojne - je jedno ktorej, vtedy šlo o Vietnam. Nechápala som, čo také úžasné to môže dnešnej generácii povedať.
Dokonca som si skôr stiahla soundtrack, pre mňa v tej dobe dostupnejší ako film. Nejak ma tie pesničky nebrali. Teda - mali rytmus a počúvateľnú melódiu, ale neprišli mi také úžasné.
Teraz so zahanbením musím priznať, že nechápem ako som mohla byť tak blbá...
Istým spôsobom som čakala nejaký úvod alebo príručku ako byť správnym "členom" hippies. Ale to je úplná blbosť... Proste to máte v srdci. Viete, že chcete pomáhať a pre ľudí, ktorých milujete, spravíte čokoľvek.
Nie je to príručka, náučný slovník, či dákych priblblých 10 krokov k tomu, aby ste sa stali hippies... Je to príbeh, krásny príbeh o sile priateľstva, ľudských citoch a umení žiť.
Je jedno, či ste biely, čierny, žltý alebo červený, či máte dlhé vlasy, alebo krátke, či žijete s rodičmi alebo nie, či počúvate, rock, pop, folk, hip-hop, techno, alebo niečo iné... Ide o to, čo máte vo vnútri :)
Nechcem hovoriť, o čom tento film je, lebo ho plánujem pustiť aspoň pár ľuďom z môjho okolia. Keď skončil, mala som chuť pustiť si všetky pesničky ešte raz. Tak krásne pesničky... Tak silné slová... Okrem toho som mala chuť sa usmievať, nahlúplo pozerať okolo seba a v dnešnej dobe vyzerať asi ako cvok. Všetok smútok, ľútosť a to, čo ma tak ťažilo, boli preč. Bola tu len neskonalá chuť žiť, užívať si život, či už to dobré, alebo zlé... :)
Ten svet, čo som v tom príbehu videla, bol krásny. Ľudia sa objímali na uliciach, tancovali v parku a... Jednoducho sa bavili :)
A to je to, čo nám dnes tak treba. Vymotať sa z tej čiernej kukly, čo nás zviera a ceniť si toho, že sa nám dostalo tohto vzácneho daru žiť. Nezahodiť to, bojovať za svoje sny a snažiť sa tento svet zmeniť, zmeniť tieto zvyky, aby sme sa na ulici nemuseli hanbiť za úsmev na perách :)
Tak sa poďte snažiť so mnou :)

Výber z možností

29. července 2007 v 18:15 | :) |  ...kleines Tagebuch...
Sedím v izbe, krásnej izbe na druhom podlaží s balkónom a množstvom kníh. Počúvam CD Colina a vonku svieti zagulaťujúci sa mesiac priamo do mojich okien. Len deň po zápise na vysokú školu a mňa chytá dosť divná nálada. Teta mi rozprávala ako sa zmenili vzťahy po strednej škole u nej a jej spolužiakov. Tak ako mali počas tých štyroch rokov k sebe blízko, tak si na stretávke po pol roku nemali čo povedať. Možno to bolo spôsobené tým, že každý sa už pohyboval v inom prostredí, možno niečím iným. Ťažko sa jej to súdilo.
Dnes som tiež dočítala ďalšiu knihu z radu Knihy mágie a celá bola prakticky o tom, že každý človek stojí pred voľbou. Neustále si musí vyberať. A s každou voľbou si vyberá aj inú budúcnosť. Pričom možné budúcnosti, ktoré by sa odvíjali pri tej druhej voľbe, pri tej, ktorú sme si nevybrali, automaticky zanikajú. Akurát hrá pesnička, kde sa spieva: " Its better let him go and start again..."
Lenže, ktorú z možností mám nechať ísť, aby som v budúcnosti bola šťastná?
Nejde mi nad tým nepremýšľať. Stojím pred výberom vysokej školy. Dlhšiu dobu si chcem spraviť zoznam Pro und Kontra u oboch škôl, alebo aspoň porovnať tie Pro, nech viem, ktorá je ta pravá. Aj keď takto na to asi neprídem. Strašne ťažko sa mi rozhoduje.
Síce bude obor rovnaký, no predsa bude všetko iné. Najradšej by som sa vrátila na strednú a nemusela nad týmto premýšľať.
Masarykova univerzita je dosť ďaleko, ale Brno je skvelé mesto a príde mi to tak, že je plné zaujímavých ľudí - aspoň tých dredatých a dlhovlasých je tu hrozne veľa. Bývala by som na kolejích a to by znamenalo nutne sa trocha osamostatniť, naučiť sa hospodáriť s peniazmi... Neviem, či som až na takú zmenu pripravená. Opustiť všetkých, čo poznám, teda skôr omedziť kontakt s nimi a spoznávať nové mesto.
Na druhej strane internát má aj svoje výhody... Budúci prváci a moji možní spolužiaci vyzerali na úplne pohodičkových ľudí. Holky nie moc nafúkané, väčšinou celkom normálne a chalani boli dosť zlatí. S jedným, čo som sa rozprávala(vysoký, hnedovlasý a kudrnatý, s bradou a okuliarmi - to asi nikoho neprekvapí :D), bolo úplne fajn. Síce mal trocha nervičky z toho zápisu, na ktorom bolo cez 200 ľudí, ale študoval tam už rok anglinu prekladateľstvo a teraz prestúpil na češtinu, tak sa sama seba pýtam, či to tam zvládnem. Predsa len nemčina je o niečo ťahšia ako angličtina a no moje znalosti sú dosť... eh... chabé. Nemyslím si, že tam ten prvý rok zvládnem :S
Btw bol tam jeden chalan dlhovlasý blonďák, ktorý sa prihlásil až na dva odbory. Jeden denný (klasická archeológia) a druhý externe. Obdivujem ho, ak to bude zvládať. Asi to bude chcieť veľkú dávku odhodlania.
Jaj, teraz ide pesnička, čo začína: When you need someone, really need someone... Božeee, ľudia chýbate mi moc moc moooooc! Hneď po tomto ma napadne- koho vlastne vážne potrebujem? A za tým sa mi vybaví možnosť spoznať tu toľko nových a zaujímavých ľudí. Neznášam rozhodnutia, hlavne ak majú väčší vplyv na moju budúcnosť...
Druhá univerzita, kam by som sa mohla vydať, je - Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Kde mám aj jednu vážne skvelú kamarátku. Ešte stále čakám na výsledok odtiaľ, čiže je asi predčasné nad ňou uvažovať, ale tá možnosť tu je a mňa zožiera. Síce by som nemala intrák a musela tam z Bratislavy každý deň cestovať, čo by znamenalo trvalejšiu brigádu cez víkendy(v detskom kútiku by mi to vôbec nevadilo:)). Nestratila by som kontakt s ľuďmi, čo tu poznám. Teda... myslím...
Neviem, aké to je stále dochádzať a či by som popritom ešte vôbec mala čas stretnúť sa s niekým zo strednej, alebo s niektorými, čo bývajú v okolí. Ísť tam čisto kvôli tej kamoške, by asi bola hlúposť, lebo ona o dva roky odíde do Bratislavy na vysokú, takže by sa stratil môj oporný bod. Ibaže, čo ak by sa mi tam potom zapáčilo a mne by nemuselo vadiť, že ona je preč, lebo by som tam mala iných kamošov. Túto odpoveď sa dozviem jedine tak, že to tam skúsim. Len neviem, či to má zmysel. Možno zbytočne uvažujem nad takýmito blbosťami. Vlastne je to celkom vtipné... Keď sa môj život na chvíľu spomalí, začnem uvažovať nad vecami, čo ma ešte nemusia trápiť. Poprípade fantazírujem, snívam si svoje krásne sny, ktoré sa nikdy nestanú a ja sa musím neskôr prebudiť do krutej reality.
A keď je môj život príliš rýchly, nestíham nad ničím zauvažovať... To rozmýšľanie nutne potrebujem pre svoju existenciu. Otravuje ma, keď premýšľam moc, ale keď nepremýšľam, nemám čas si sadnúť a zamyslieť sa nad dianím vo svojom živote, som odporná a zlá na ľudí okolo. Vtedy potrebujem oddych a uvažovať. Potom ma to zasa prejde a pokračuje to ako v začarovanom kruhu... No nič, uzavriem túto od veci debatu, vlastne monológ a spravím si pre a proti pri každej univerzite. Ale to až niekedy inokedy.... Teraz som už dosť unavená (je OO:57).

2hodiny v prítomnosti niekoho, kto žije v Írsku...

29. července 2007 v 17:12 | :) |  - Milovaná krajina -
Práve počúvam Cd-čka kúpené na írsko-anglickom zoskupení spevákov, ktorí vystupovali v Bratislave a na ktorých koncert som sa tak moc tešila :) Konkrétne CD od Colina Vearncombe Blacka. Znova ma chytá to, čo som zažívala počas tých výnimočných chvíľ strávených v ich prítomnosti. Nemôžem si pomôcť, ale ten koncert bol tak neskonale krásny... Ani keby som vám ho dopodrobna opísala, nemáte šancu pochopiť, aké skvelé to bolo.
Išla som tam a bála sa, že to, čo som milovala, bude iné a mne by sa to nemuselo páčiť. Ale ono sa to nezmenilo :)
Tak teraz sa vám pokúsim opísať ako to prebiehalo a trochu sa od toho odosobniť. Hneď ako to skončilo som telefonovala asi pol hodinu s Eliškou a neviem, či z môjho opisu niečo mala, lebo bol plný "Uau,....," "kokso," "Aaaaaa ja zu toho nemooooožem!" "bolo to skvelé vynikajúce, úžasné!!!!!!" "nooo uff," a "božeeeee...." "aaaaaaaaaaaaaaaaaaa!" Proste som prežila krásny večer v prítomnosti ľudí, ktorí sa dobre bavili a okrem toho poznajú a žijú v tej malebnej krajine, ktorú tak milujem(dvaja z tých štyroch) :)
Ako som už spomínala, šla som tam s bratom a jeho kamarátom. Sadli sme si do posledného radu pred uličkou. Bola som úplne na rohu a vždy, keď chcel niekto prejsť musel okolo mňa. A hádajte kto tadiaľ často prechádzal a mal šatňu vedľa môjho sedadla? Áno, môj miláčik, moja láska s neuveriteľne krásnym hlasom. Pôvodne som očakávala, že tam bude iba on, koho som poznala. Nakoniec sa tam zjavil aj Fergus O`Farrell. Chlapík, ktorého naozaj obdivujem. Aj keď jeho hlas je trocha zvláštny...
Ďalej sa na pódiu veľkom asi 5x10 metrov objavil Black a predpokladám, že jeho žena- Camilla, potom violončelista, huslista, klavirista a harmonikár v jednej osobe. Dokopy 7 ľudí a nástroje, mali asi čo robiť, aby z pódia nespadli.
Koncert odštartoval Colin a síce som ho na začiatku nevidela kvôli hlave chlapíka, čo sedel predo mnou, neskôr som si ho nemohla nechať ujsť. Predstavte si Mariána Hossu o takých 15 - 20 rokov! Presne tak vyzeral! Hral na gitaru a jeho hlas, tak krásne čistý a hlboký, bol len milým prekvapením. Celkovo z neho vyžarovala pohodička a šťastie, radosť z hry. Som moc rada, že som si kúpila jeho CD. Je dosť dobré.Vlastne lepšie ako dobré... Iba mi chýba tá koncertná atmosféra( našťastie ju mám nahratú na mobile :P), lebo tam sa pridali všetci na refrény a tak pesničky naberali na... Neviem, ako to nazvať, boli viac írske, mali tak viac ťahavých tónov a získavali na sile. Človeku to pripomínalo Írov počas epidémie na zemiakoch, kedy väčšina nemala, čo do úst, ale kým tu bola ich hudba, prežívali. Tá neskrotnosť a nezlomnosť ich charakteru :)
Jeho žena - vysoká blondína v čiernych šatách, ktoré pripomínali tie, čo nosia tanečníčky flamenca - sa neustále pohybovala. Počas celého koncertu. Bolo jedno, či spievala ona, alebo niekto iný, brušné tance predvádzala nepretržite. Občas dala trocha latina a niečo aj zo spomínaného flamenca. Nechápala som, ako to môže zniesť, horko na pódiu, vydýchaný vzduch... ale ona sa očividne bavila. Neviem, či sú s Colinom manželia, ale mne to tak prišlo. Tie pohľady a slová boli tak nežné :) Ako si ho pritisla na prsia, pohladila ho.... Pripadali mi ako čerstvo zamilovaný párik a pritom by som typovala, že sú spolu už aspoň 5 rokov. Boli fakt moc zlatí k sebe. Okrem toho mala krásny hlas. Bráško skonštatoval, že by mohla kľudne spievať v opere(čo ako som sa dozvedela robí:)). V mobile mám nahratých pár jej skladieb a našťastie aj tú najkrajšiu. Spievala ju vo švédštine a bola o prvom letnom bozku. Aj keď nikto z prítomných divákov švédsky nevedel, všetkým nám bolo jasné, o čom tá pieseň je. Nemyslím to, ako nám to predtým anglicky povedala, ale to, ako to z tej piesne vyžarovalo. Horúci letný večer a zamilovaný párik... Pesnička bola naozaj krásna a celé publikum pri nej stíchlo. Tí, čo tam boli s niekým drahým ich srdiečku, sa sladko privinuli k sebe a celá atmosféra bola proste skvelá. Fakt ma to bralo.
Nevedeli moc slovensky a mne prišla tá snaha veľmi milá. Fergus po každom songu povedal: " Ďákujem," občas sa mu zadarilo aj "ďagujem" ale moc sa mi to páčilo. Ten muž ma fascinuje. Kvôli takým ako je on, sa oplatí žiť. Neskutočný chlap. Jeho pesničky majú v sebe takú energiu a on si pri každej pesničke poklipkával hlavou do rytmu a užíval si ju (čo som robila aj ja a potom si zo mňa chalani robili srandu a tak som musela kývať nohou, kedy som sa už kývala prakticky celá, pri hlave to bolo pohodlné hojdanie na stoličke :)). A to ma vážne fascinovalo. Nezaujímal sa o to, čo si myslia ostatní, proste sa mu tie pesničky vážne ľúbili a rád si ich spieval.
Raz sa dokonca pokúsil povedať slovensky "život je krásny", hoci povedal " čivot je grázny," my sme mu rozumeli. Mal pravdu a najviac ma tešilo, že sám tomu veril.
A Colin do toho po odpití z pohára dodal " Nazdraaavie" s trocha podguráženým hlasom :) Potom začal spievať "Wonderful Life" s tým svojím krásne zastretým hlbším hlasom a ja som bola namäkko. Ľudia sa pridávali, tlieskali a on si získal ich srdcia. Pôvodne som si myslela, že je to prerábka, ale nie, k tomu to malo celé úžasnú pointu. Z tých pesničiek je fakt cítiť neskrotnú silu Írska, ducha tej krajiny a radosť zo života. Vždy keď si v mobile vypočujem jedno z ich vystúpení(mám 13 nahrávok) nabudí ma to pozitívnou energiou, dojme k zahmleniu očí, donúti ma to usmiať sa :)
No a čo povedať k Paulovi? Za prvé : OBTREL SA MI O MIKINUUUUUU! :D Viackrát! To určite nebude náhoda :) A teďka budem mať na ISIC karte, ktorú potrebujem na výšku, fotku v tej mikine :):):):)
Bol skvelý. Jeho hlas ma asi bude vždy dojímať. Uff, práve mi po chrbte prešli zimomriavky pri spomienke na neho. Nedokážem toho chlapa odhadnúť, pripadá mi ako človek, čo rád s kamarátmi skočí na dobré írske pivo. No keď začne spievať a je jedno, či Belle alebo Whos fooling who, viem, že toto chcel vždy robiť, že to miluje, je to to jediné, čo chcel a že tam niekde v ňom bije jedno veľké romantické srdiečko. Škoda len, že včera vyzeral tak unavene :)
Ale hral na gitaru ako o dušu. Btw - Sekne mu to s ňou :) Akoby ju mal už od narodenia. Jediná výčitka na jeho osobu: ešte si mi nepriniesol svoje CD!!!!!! Zlý, zlý! Šla som tam, aby som si ho kúpila(okrem iného;)) a nič z toho, lebo si ich nechal všetky v Írsku po obchodoch.
Aspoň som ho videla :) Milujem jeho kotlety, aj jeho zvláštny strih vlasov, no najviac ten jeho hlas. Fakt som moc rada, že ho mám aspoň na mobile :)
Tiež som ešte chcela povedať, aké krásne môžu byť pesničky, keď v nich nepoužijete bubny, ale len si slabučko búchate do gitary. Vtedy je to vážne krása :) Nemôžem si pomôcť. Týmto by som chcela vzdať hold aj klaviristovi/harmonikárovi, huslistovi a violončelistovi, lebo sa vážne nadreli. Inak ten violončelista bol mrtnýýýýý (A) Tak troška ako stredoveký bard, troška ako Angel v Buffy... Mal vážne niečo do seba ;)
Tak to bol môj najväčší zážitok. A viete, aký bol u bráchu? Tá holka a moje pokývkavanie hlavou. No a toho jeho kamaráta: keď sa pod jedným starším pánom zlomila stolička, lebo zle sedel. Chudák tak spadol... Sedel o dve sedadlá vedľa nás a z chuti sme sa na tom neskôr smiali - aj s jeho manželkou.
Som rada, že sa mi podarilo ukoristiť si CD Colina a Fergusov live záznam z kostola(na obrázku tam je aj Paul, čiže aspoň niečo, keď už nepriniesol svoje CD:P) aj cez jazykovú bariéru vďaka Číňanke, ktorá rozprávala anglicky a rýchlo :D To sa proste nedalo :) Aspoň nie u Nemčúra, ktorému robí problém si uvedomiť číslovky v nemčine nie to ešte v angličtine. Hlavne, že mám 2 CD a ešte aj plagátik čiernobiely. Môžem závisláčiť (začína sa to pri Colinovi prejavovať, bo som počula jeho CD len raz, ale chcem, nie MUSÍM mať ďalšie! ).
" Čivot je grásny!"

Priateľstvo

24. července 2007 v 16:11 ...Citáty...

Priateľstva je schopný len ten, komu ľudia neznechutili človeka,
kto verí a vie, že v dave sa vyskytujú veľkorysí ľudia,
zvrchovaní duchovia a dobré srdcia,
kto sa nikdy neunaví ich hľadaním a miluje ich ešte skôr ako ich nájde...

Nezamilovať sa...

24. července 2007 v 16:11 ...Citáty...
Láska je vášeň, posadnutosť, niekto bez koho nemôžeš byť.
Zamiluj sa až po uši. Nájdi niekoho, koho budeš milovať ako
blázon a kto ťa bude milovať rovnako.
Zabudni na hlavu a poslúchaj svoje srdce. Bez toho totiž
nemá zmysel žiť. Dojsť na koniec životnej púte a hlboko
sa nezamilovať.....znamená nežiť. Neskúsiť znamená nežiť.

Krásny sen

24. července 2007 v 15:50 - Poviedky -
Hodiny odbili jedenásť a ona ešte nebola doma. Pritom večierku máva o desiatej. Vedela si predstaviť ako sa rodičia o ňu boja a nervózne sa prechádzajú po izbe, ale ešte nemohla ísť domov. Potrebovala sa spamätať.
Len včera sa dozvedela, že jej najlepší kamarát, jej dôverník a prvá láska odchádza...Odchádza a ona ho už nikdy neuvidí... Už nebude počúvať jeho narážky, neuvidí jeho úsmev a jeho iskru v očiach...
Dnes sa s ním naposledy stretla. Chcela mu toho toľko povedať. Ako ho ľúbi, ako jej bude chýbať, ako nechce aby odišiel, ako...
Celé to stretnutie bolo divné. Nerozprávali sa o odchode, ani o ničom dôležitom. Hovorili o počasí, o sprostostiach, o nepodstatných veciach, medzi ktorými boli chvíle lúčiaceho sa ticha.
Teraz si to vyčítala... Prečo takto premrhala ich posledné stretnutie? Z celého dňa jej bolo nanič, až na jeden okamžik... Lúčenie....Vtedy to už nevydržala. Hodila sa mu do náruče a dali si posledné Zbohom. Keď ho pobozkala, zdalo sa jej akoby okolitý svet prestal existovať. V tých posledných pár sekundách tu boli len oni dvaja. Nechcela, aby odišiel, no musel...
Odvtedy blúdi ulicami a rozmýšľa. Prečo to nespravila skôr? Prečo mu nepovedala všetko?
Nevedela nájsť východisko a noc jej v tom moc nepomáhala. Tmavá, dusná, letná noc... A navôkol žiaden človek, len ona so svojím trápením.
Túlala sa ulicami, nehľadiac na to, čo má pod nohami, koľkokrát zakopne a spadne, udre si hlavu, či oškrie ruku, chcela len ísť. Ďalej a ďalej. Utiecť od tohoto trápenia. Až ju nohy zaviedli pred bytovku, v ktorej bývala. Vsunula kľúč do zámku a z bytu sa ozval hlas jej otca: "Kde si bola?!!" Vzdychla si, vošla dnu, ospravedlnila sa a mame šepla: "Už ho neuvidím a nechcem sa dnes hádať. Mohli by sme to odložiť na zajtra?" Otočila sa a kútikom oka zachytila ako mamka súri otca skontrolovať jej sestru.
Vošla do izby, zavrela dvere a hodila sa na posteľ. Dlho sa len tak prehadzovala až nakoniec zaspala. Snívalo sa jej ako za ňou prišiel a prebudil ju sladkým bozkom. Vzal ju za ruku a usmial sa. Išli na svoje obľúbené miesto, krásnu lúku tesne za mestom. Celú cestu sa držali, usmievali a s rozpakmi sa pozerali jeden druhému do očí. Bola šťastná... Rozbehli sa po lúke a ona sa cítila slobodná, zaľúbená a ľahká ako pierko.
Keď ju mama prišla pozrieť, videla ju ako spí a šťastne sa usmieva. Tak ju nechala a potichu sa vyplížila z izby.
Jej duša lietala, chcela veriť tomu snu. Bola tam s ním a to jej stačilo. Ostala tam, snívala ten sen každú noc a cez deň spala. Spala, aby v noci mala dosť síl pre svojho miláčika. Keď bola s ním vo svojom svete, vždy sa zo spánku usmievala.
Na ďalší deň ju nechali rodičia spať. Prespala ho a prespala aj ďalšiu noc. Nedala sa zobudiť. Nereagovala na volanie, štuchanie, šteklenie...
Začali sa báť a zavolali lekára. Keď sa na ňu pozrel, povedal len jediné slovo: " Kóma " .

Faraón Meni, aneb hodina dejepisu

24. července 2007 v 15:12 | :) |  - Poviedky -
Všetko sa odohralo v roku 3100 pred naším letopočtom . . .



Faraón Meni bol panovníkom Dolného Egypta.
Raz si tak sedel s manželkou Meinhotepou, ktorá zase riešila svoje nadbytočné kilá. Už ho to prestávalo baviť, tak rozmýšľal čo prevratné by mohol spraviť.
,, Čo takto vymyslieť kosmodisk? Nie, to by som už nemohol chodiť k tej peknej mladej masérke Gine. A čo tak zjednotiť Horný a Dolný Egypt? Ale ako presvedčiť panovníka Dolného Egypta? To bude ťažký oriešok. Čo keby som ho pozval na karty a pivo? Môže so sebou vziať aj svojich 8 manželiek a 35 detí. Manželky pokecajú o móde a deťoch a ja si aspoň oddýchnem od svojej rafiky. KONEČNE !!! "
Meni sa prebral z tranzu a jeho manželka ešte stále viedla svoj nekonečný monológ. Keď začala riešiť svoj škaredý a dlhý nos, Meni sa neovládol . . . a zaspal.
Po mesiacoch plánovania a zháňania kubánskych cigár, mohol už konečne pozvať panovníka Dolného Egypta.
Ako tento žúr prebiehal nevieme, ale vieme si to dosť dobre predstaviť. Dohoda bola podpísaná a mohlo sa začať veľké sťahovanie do hlavného mesta Men-nefer.
Keď Meni zbadal všetky kufre svojej manželky, pomyslel si:,, Mal som radšej vymyslieť ten kosmodisk, tá masérka za toto nestála! "

Írske priania

23. července 2007 v 16:36 | :) |  - Milovaná krajina -
AN IRISH BLESSING
May the road rise up to
meet you
May the wind be always
at your back
PRE ŠŤASTIE
Ať mají Tvé ruce vždycky co dělat,
ať je v Tvé peněžence vždycky pár mincí,
ať slunce pořád svítí na Tvé okno,
ať po každém dešti určitě následuje duha,
ať máš vždy na blízku ruku přítele,
ať Bůh naplní Tvoje srdce radostí.
Hodně štěstí!!!

I miss you

23. července 2007 v 15:34 | niekde som to našla :) |  ...Básne...
Tak jako řádky bez písmen,
tak jako zatoulaný sen,
tak jako touha zlomená,
tak jako láska bez jména,
tak jako slunce bez nebe,
tak já se cítím bez Tebe!

Krása

23. července 2007 v 14:21 | :)